Súdne rozhodnutie o DPH

Ing. Martin Múdry

Autor: Ing. Martin Múdry

Účtovná kancelária Ing. Martina Múdreho, člena Komory účtovníkov SR, ev.č 9999 už od roku 1990 svojim klientom poskytuje kompletný servis v…

Viac o autorovi

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej a JUDr. Milana Moravu

v právnej veci ţalobcu: M. G., bytom N., právne zast. Advokátskou kanceláriou A. & P.,

s.r.o., T., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica,

Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. I/226/11651-133469/2009/990618-r zo dňa 10. decembra 2009, konajúc

o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/25/2010-68 zo dňa

20. októbra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č.k. 11S/25/2010-68 zo dňa 20. októbra 2010 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal

preskúmania rozhodnutí ţalovaného č. I/226/11651-133469/2009/990618-r zo dňa 10.12.2009

a dodatočného platobného výmeru č. 643/230/21266/09/Šta zo dňa 17.6.2009 vydaného

Daňovým úradom Nové Mesto nad Váhom.

2 4Sţf/25/2010

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe správca dane vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty. Správca dane počas daňovej kontroly preveril všetky ţalobcom predloţené doklady za stavebné a maliarske práce, ktoré mala realizovať spoločnosť J., s.r.o.. Krajský súd sa oboznámil s administratívnym spisom a zistil, ţe daňové orgány vykonali u ţalobcu rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotili v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 3 zákona o správe dani a poplatkov a prijali správny právny záver. V danom prípade podľa krajského súdu rozsiahle dokazovanie preukázalo, ţe nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom J.. Predloţené listinné dôkazy nezodpovedajú výpovediam ţalobcu a svedkov a sú vo vzájomnom rozpore. Bývalý konateľ H. (na výpoveď ktorého sa ţalobca odvoláva) označil osoby, ktoré mali práce pre ţalobcu vykonať, ale uvedené osoby (vypočuté ako svedkovia) M. K., M. L., K. J., B. J. tvrdili, ţe spoločnosť J. s.r.o. nepoznajú, nevykonávali pre ňu práce a v účtovníctve svedkov sa ani doklady o vykonaní prác nenachádzajú. Ţalobca a bývalý konateľ H., potom v daňovom konaní označili iné osoby, ktoré mali práce vykonať, ale ani títo svedkovia (J. G., P. D., D. P.), nepotvrdili pri výsluchu správcom dane vykonanie prác cez dodávateľa, pritom uviedli, ţe firmu J. s.r.o. nepoznajú a nikdy pre ňu nepracovali. Navyše títo svedkovia v roku 2006 nevykonávali ţiadnu ekonomickú činnosť a preto nepredloţili ani účtovníctvo.

Ţalobca sa zúčastnil výsluchu niektorých svedkov, ale nedával im ţiadne otázky ani ich výpovede nespochybňoval. Vypočutia iných svedkov sa ţalobca nezúčastnil, napriek tomu, ţe bol o ich výsluchu upovedomený.

Ţalobca aţ so ţalobou predloţil čestné vyhlásenie M. G. stráţnika na stavbe o tom, ţe na stavbe pracovali J. G., P. D. a ďalší, avšak nepotvrdil, ţe pracovali pre dodávateľa J., pričom o tejto okolnosti nebol v daňovom konaní predloţený ţiaden doklad a čestné vyhlásenie správca dane neuznal, nakoľko nie je podľa jeho názoru dôkazom v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe dani a poplatkov.

Krajský súd dospel k záveru, ţe svedkovia boli vypočutí správcom dane zákonným spôsobom a tvrdeniu ţalobcu, ţe boli zastrašovaní, aby vypovedali nepravdivo krajský súd neuveril a takéto tvrdenie povaţoval za účelové, nakoľko vo veci neboli produkované ţiadne dôkazy nasvedčujúce takémuto konaniu zo strany správcu dane.

Predloţené faktúry, tvrdenia ţalobcu a výpoveď konateľa firmy J. H., podľa názoru súdu nie sú dostatočným dôkazom toho, ţe zdaniteľný obchod sa uskutočnil a ţe práce a materiál, ktoré boli dodané dodávateľmi, boli dodané osobami uvedenými na faktúrach.

Podmienkou pre vznik nároku na odpočítanie dane je, aby predplatiteľ ním prijaté zdaniteľné obchody uskutočnené iným platiteľom pouţil na účely svojho podnikania ako platiteľ. Vznik nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zákona č. 224/2004 je viazaný rigorózne na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom uţ nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku.

3 4Sţf/25/2010

Ţalobca predloţenými listinnými dôkazmi nepreukázal, ţe došlo k zdaniteľnému obchodu, na základe čoho dospel správny orgán k názoru, ţe neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, keďţe daňový subjekt má zodpovednosť za to, aby účtovné doklady svojim obsahom priamo dokazovali obsah účtovného prípadu, alebo dokazovali skutočnosť obsahom iných preukázateľných dôkazov, aby daňový subjekt uniesol dôkazné bremeno. Vecné dôvody napadnutého rozhodnutia podľa názoru prvostupňového súdu zodpovedali adekvátne aplikácií uvedených ustanovení zákona o DPH, ktoré poukazujú na tzv. osobný charakter zdaniteľných plnení pri DPH, pri ktorom identifikácia osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa uvedeného na faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu. Z dôvodu ľahkej zneuţiteľnosti, zákonodarca poţaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočet stanovené, a najmä musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre.

K návrhu ţalobcu na vypočutie svedkov J.G., P.D., svedka P., B., S. a iných, krajský súd uviedol, ţe v správnom súdnictve sa dôkazy vykonávajú len výnimočne, pretoţe ide o preskúmavanie správnych rozhodnutí a zaväzuje skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedených dôvodov krajský súd ţalobu ţalobcu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátom v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal, ţe prvostupňový súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru v tom, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno. Takýto záver nemá oporu v spise, pretoţe listinné dôkazy sú v zhode s výpoveďou ţalobcu.

Podľa jeho názoru súd pochybil, keď odmietol vypočuť na pojednávaní navrhnutých svedkov aj napriek tomu, ţe v čase rozhodovania súdu existovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti, vierohodnosti výpovedí týchto svedkov, urobených v daňovom konaní správcom dane z dôvodu, ţe iné osoby ako stráţnici stavby a ďalší potvrdili skutočnosť, ţe vyššie uvedení svedkovia pracovali na stavbe. Súd vôbec neskúmal a nezaoberal sa skutočnosťou, ţe ak svedkovia nevykonávali ekonomickú činnosť v roku 2006 ako je moţné, ţe ich iné osoby videli na stavbe pracovať na stavbe v roku 2006.

Za nepravdivé povaţuje ţalobca aj tvrdenie súdu, ţe právny zástupca ţalobcu pripravil svedkov na pojednávanie, a ţe im povedal, ţe na nich podá trestné oznámenie. Z dôvodu, ţe dôkazné bremeno je v daňovom konaní na ţalobcovi, vyhľadal právny zástupca stráţnikov za účelom overenia si pravdivosti výpovedí svedkov v daňovom konaní. Potom ako stráţnici potvrdili, ţe svedkovia pracovali na stavbe, týchto oslovil s tým, ţe im povedal, ţe sa od stráţnikov dozvedel, ţe pracovali na stavbe a chcel od nich počuť pravdu. Povedal im,

4 4Sţf/25/2010

ţe ich predvolá na súd, kde budú musieť vypovedať pravdu pod následkom trestného postihu za krivú výpoveď. Nikdy im však nepovedal, ţe na nich podá trestné oznámenie.

Podľa ţalobcu správca dane účelovo nezisťoval u svedkov, či označené osoby pracovali na stavbe, ktorú vlastnil ţalobca. Ţalobca nesúhlasí s názorom súdu, ţe čestné vyhlásenie nie je dôkaz v zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Uvedené ustanovenie neobsahuje taxatívny, ale iba demonštratívny výpočet dôkazov a ţalobca tvrdil, ţe čestné vyhlásenie je prostriedkom, ktorým moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Podľa ţalobcu, tým ţe prvostupňový súd odmietol vypočuť svedkov, ktorých navrhol ţalobca, odňal mu týmto postupom moţnosť konať pred súdom.

V prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci) má správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, ţe postupoval nesprávne, a na základe daňovej kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby správne určil daňovú povinnosť. Pri dokazovaní v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní. Správca dane sa uspokojil len s takým nedostatočným postupom, ţe jedenkrát predvolal súčasného konateľa spoločnosti J., s.r.o., ktorý bol dodávateľom ţalobcu, ktorý sľúbil správcovi dane, ţe mu dodá poţadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu mu správca dane neuloţil pokutu v zmysle ustanovení § 35 ods. 15 zák. č. 511/1992 Zb. a nezačal uňho výkon daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie a uspokojil sa len s konštatovaním, ţe dodávateľ ţalobcu poţadované doklady nedodal správcovi dane. Z dôvodu, ţe súčasný konateľ spoločnosti J., s.r.o. sa vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním, nemôţe byť predsa postihovaný ţalobca.

Napokon ţalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie R 107/2003, na základe ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu je dôvodom, aby súd podľa § 250j ods. 2 OSP rozsudkom zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutie. A ďalej na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo/170/2005, na základe ktorého má účastník konania mimo iného právo označiť a navrhnúť dôkazy, ktorých vykonanie pre zistenie a preukázanie svojich tvrdení pokladá za potrebné, pričom tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá povinnosť súdu, nielen o vznesených návrhoch rozhodnúť, ale tieţ pokiaľ im nevyhovie vo svojom rozhodnutí vyloţiť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal.

Z vyššie uvedených dôvodov ţalobca v odvolaní ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu podaného dňa 8.12.2010 uviedol, ţe sa pridrţiava svojich stanovísk podaných v ţalobe zo dňa 25.3.2010 a trvá na skutočnostiach v tomto stanovisku uvedených, na základe čoho navrhol, aby Najvyšší súd

5 4Sţf/25/2010

Slovenskej republiky odvolaním napadnutý rozsudok KS v Trenčíne, ktorým bola ţaloba zamietnutá ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, ďalej len OSP) , preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a následne potom ako bolo oznámené vyhlásenie rozsudku vyvesené na úradnej tabuly súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.subcourt.sk, www.nsud.sk vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20.10.2010 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP.

Ţalovaný vydal dňa 10.12.2009 rozhodnutie č. I/226/11651-133469/2009/990618-r, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu a to Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17.6.2009 a to Dodatočný platobný výmer č. 643/230/21267/09/Šta, ktorým bol vyrubený ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2006 vo výške 6.379,63 Eur.

Ţalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 06001310 zo dňa 13.10.2006 od dodávateľa J. s.r.o. za maliarske práce za mesiac september 2006 vo výške 709.478,- Sk, z toho daň vo výške 113.278,- Sk a odpočítanie dane z faktúry č. 06001410 zo dňa 14.10.2006 od toho istého dodávateľa na stavebné práce, za mesiac október 2006 vo výške 490.518,- Sk, z toho daň vo výške 78.318,- Sk.

Správne orgány odôvodnili svoje rozhodnutia tým, ţe ţalobca nepreukázal, ţe k uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom J. s.r.o. skutočne došlo.

Svoj právny názor zdôvodnili tým, ţe daňové doklady predloţené ţalobcom sú neúplné a nedostatočné. Výpoveď ţalobcu a svedkov M.K., M.L., K.J., B. J., ako aj svedkov J.G., P. D.a D. P.sú vo vzájomnom rozpore a nezodpovedajú ţalobcom predloţeným listinným dôkazom.

Ďalšie dôkazy, t.j. čestné vyhlásenie M. G. a návrh na výsluch svedkov, ţalobca predloţil aţ na pojednávaní.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd správne ustálil, ţe spornou právnou otázkou bolo či v danom prípade došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia – dodaniu stavebných a maliarskych prác ţalobcovi firmou J., s.r.o.

6 4Sţf/25/2010

Správca dane svoj záver, ţe sa zdaniteľné plnenie, ktoré si uplatnil ţalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, oprel o skutkové zistenia s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne odôvodnil, na základe čoho dospel k pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.

Ţalobca sa mýli, ak sa domnieva, ţe v daňovom konaní je povinnosťou správcu dane preukázať pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom.

Na základe tohto zákonného ustanovenia bolo povinnosťou ţalobcu preukázať, ţe sporné faktúry od spoločnosti J., s.r.o. boli vystavené na základe reálne dodaného tovaru a poskytnutých sluţieb uvedenou spoločnosťou.

Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôţe byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.

Je potrebné zdôrazniť, ţe znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, ţe štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú (konateľ nebol dva krát schopný presne označiť, kto pre spoločnosť práve objednané vykonával), pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na právne závery uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu ako aj na zistenia, ţe ţalobca pri uplatnení odpočtu dane z faktúry č. 06001310 zo dňa 13.10.2006 od dodávateľa J., s.r.o. za maliarske práce za mesiac september k faktúre predloţil výdavkový pokladničný doklad č. 321 zo dňa 31.12.2006 a príjmový pokladničný doklad bez čísla a dátumu od spoločnosti J., s.r.o. na ktorom nie je vypísaná suma, pričom je tento podpísaný konateľom spoločnosti J. svedkomH., a k faktúre č. 6001410 zo dňa 14.10.2006 dokonca nepredloţil ani ţiaden príjmový ani výdavkový

7 4Sţf/25/2010

pokladničný doklad, sa stotoţnil s názorom prvostupňového súdu, ţe neboli splnené v danom prípade podmienky na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. a § 51ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. pretoţe ţalobca nepreukázal, ţe predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou na faktúrach.

K námietke ţalobcu uvedenej v odvolaní, ţe prvostupňový súd nevypočul svedkov navrhnutých počas súdneho konania ţalobcom a k nevykonaniu týchto dôkazov nezaujal stanovisko, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní, ale v rámci tohto konania majú a môţu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým, aj splniť svoju dôkaznú povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uloţená a ústavne podloţená poplatková povinnosť voči štátu, platí totiţ nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu o vykonaní v tomto konaní kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.).

Pre daný prípad toto predstavovalo, ţe ţalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať, ţe správca dane bude a musí čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v jeho prospech. Ţalobca ani nemohol očakávať, ţe súd bude suplovať činnosť finančných orgánov, a ţe v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník mal a mohol predloţiť v daňovom konaní, ale tak neurobil.

Tu je potrebné poukázať na to, ţe ţalobca výsluch uvedených svedkov navrhol aţ vo svojom vyjadrení, ktoré podal súdu v deň pojednávania vo veci.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených ţalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Takýto záver nie je v rozpore s poţiadavkou plnej iurisdikcie stanovenej § 250i OSP, nakoľko prvostupňový súd dospel k názoru o vecnej správnosti rozhodnutia správnych orgánov, ktoré v správnom konaní vykonali všetky dostupné dôkazy na odstránenie rozporov o tvrdeniach ţalobcu a svedkov.

Za dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia moţno povaţovať také dôkazy, ktoré vedú k zisteniu, či skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodnutia správneho orgánu bol pre rozhodnutie veci postačujúci. Nepôjde preto o vykonávanie takých

8 4Sţf/25/2010

dôkazov, ktoré má vykonať a následne hodnotiť správny orgán v záujme zistenia a objasnenia skutočného stavu veci.

Odvolací súd povaţoval za dostatočne spochybnené tvrdenia ţalobcu ako aj svedka H., zisteniami správcu dane, ktoré vyvodil z výsluchu svedkov a predloţených účtovných dokladov ţalobcu. V tomto kontexte by ani prípadné výpovede navrhovaných svedkov v prospech ţalobcu nemohli svojou váhou zvrátiť závaţnosť dôkazov vykonaných správnym orgánom v konaní, ktoré nasvedčujú pochybnostiam o tom, či práve deklarovaný subjekt vykonal práce uvedené ţalobcom.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224ods. 1 OSP a § 246c ods.1 veta prvá OSP. Ţalobca nemal v odvolacom konaní úspech preto mu odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 25. januára 2011