Súdne rozhodnutie o daňové konanie v prípade žalobcu v konkurze

Ing. Martin Múdry

Autor: Ing. Martin Múdry

Účtovná kancelária Ing. Martina Múdreho, člena Komory účtovníkov SR, ev.č 9999 už od roku 1990 svojim klientom poskytuje kompletný servis v…

Viac o autorovi

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci ţalobcu: E. S. a S., A. – v konkurze, IČO: X., so sídlom K., zastúpený:

JUDr. I. L., správkyňa konkurznej podstaty, H., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14707-83219/2008/992517-r zo dňa 27. októbra

2008, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.

6S/132/2008-143 zo dňa 8. októbra 2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 8. októbra 2009, p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Košiciach napadnutým zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14707-83219/2008/992517-r zo dňa 27. októbra

2008, ktorým podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov

2 8Sžf/4/2010

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) odvolanie ţalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/11639/08 Kaš zo dňa 23.07.2008 pre neodôvodnenosť zamietol. Uvedeným platobným výmerom bol podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určený ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v celkovej sume 758.194,- Sk na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe hodnotí námietku ţalobcu, podľa ktorej ţalovaný nevykonal navrhnuté dôkazy ako nedôvodnú, pretoţe ţalobca neumoţnil správcovi dane vykonanie daňovej kontroly, pretoţe na výzvy správcu dane prostredníctvom právneho zástupcu vôbec nereagoval ani ţalobca, ani jeho splnomocnený zástupca, nepredloţili doklady k daňovej kontrole, a teda ţalobca nerealizoval svoje práva a povinnosti v rámci daňového konania, ktoré pre neho vyplývajú z ustanovení § 2, § 15 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok, v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane vykonal opakované úkony voči ţalobcovi, ktoré preukazujú dodrţanie zákonných podmienok na pouţitie určenia dane podľa pomôcok správcom dane, uviedol na základe akých pomôcok a na akom základe určil rozdiel dane, a pretoţe nezistil ani ţiadne také okolnosti, z ktorých by mohli pre ţalobcu plynúť výhody, na ktoré ţalobca poukazoval ako v odvolaní, tak aj v ţalobe proti napadnutému rozhodnutiu, pouţitie pomôcok pre rozhodnutie správcu dane bolo správne a súladné so zákonom, pretoţe ani dohoda pre nesúčinnosť ţalobcu nepripadala do úvahy.

Ţalobca mal v danom prípade preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, čo však neurobil, preto bol správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré mal k dispozícii, pretoţe absentovala pre správanie sa ţalobcu jeho súčinnosť so správcom dane. Tvrdenie ţalobcu, ţe u ţalovaného nebola vôľa vykonať ním navrhnuté nekonkrétne dôkazy krajský súd povaţoval za nedôvodné, keďţe vzhľadom na spôsob určenia dane (v danej právnej veci podľa pomôcok) nebolo právnou povinnosťou ţalovaného za daného skutkového a právneho stavu veci vykonávať ďalšie dokazovanie.

3 8Sžf/4/2010

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca včas odvolanie, v ktorom ţiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 8.10.2009 z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zmenil a vyhovel odvolaniu ţalobcu, alternatívne aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec na nové konanie.

Ţalobca uviedol, ţe počas celého konania zdôrazňoval to, ţe v daňovom spise sa nenachádzalo rozhodnutie správcu dane o zrušení registrácie platiteľa J. N. a teda, ţe nie je moţné vyvodiť záver správcu dane o zániku daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, bez existencie takého dôkazu. V tomto smere je argumentácia krajského súdu podľa ţalobcu nesprávna. Ďalej ţalobca argumentoval, ţe pre posúdenie otázky, či si ţalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty od p. N., je nutné primárne prihliadnuť aj na všeobecne záväzné normy komunitárneho práva (najmä ţalobca odkazoval na text Šiestej smernice Rady zo 17.05.1977 publikovanou pod č. 77/388/EHS) ako aj konkrétne individuálne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (tu ţalobca zdôraznil rozhodnutia ESD z 12.01.2006 vo veci O. a rozsudok ESD z 21.02.2006 vo veci H.). Preto navrhol krajskému súdu, aby postupom podľa ust. článku 234 Zmluvy o ES, aby poţiadal ESD na riešenie predbeţných otázok týkajúcich sa súladu konkrétnych ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty č. 289/1995 Z.z. so spomínanou Šiestou smernicou, s čím sa krajský súd podľa ţalobcu vôbec nevysporiadal. Ďalej namietal ţalobca nevykonanie dôkazov správcom dane na ktoré konkrétne poukazoval a ktoré konkrétne ţalobca namietal uţ v procese daňového konania, krajský súd podľa ţalobcu vyhodnotil ako nedôvodné s tým, ţe navrhované dôkazy nebolo moţné vykonať. Naopak, podľa ţalobcu, správca dane má povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie za pouţitia prostriedkov exemplifikatívne uvedených v ust. § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb.

Ţalobca ďalej v odvolaní uviedol, ţe namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle či. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukázal na právny názor krajského súdu, ktorým krajský súd v podstate prevzal názor ţalovaného vo väzbe k potrebe zistenia konkrétnych skutočností a vyhodnotil námietky ţalovaného ako právne irelevantné s odôvodnením, ţe pre posúdenie

4 8Sžf/4/2010

oprávnenosti nároku ţalobcu stačilo zistenie o tom, ţe dodávateľ ţalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane, bez potreby vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, nie je podľa ţalobcu správny.

Ţalobca ďalej v odvolaní poukazoval na svoju argumentáciu o rozpore postupu správcu dane a ţalovaného s princípom právnej istoty a legality zdanenia. V dôsledku tohto postupu správcu dane, je daňový subjekt sankcionovaný povinnosťou uhradiť daň z pridanej hodnoty druhýkrát (na výstupe), čo je priamou škodou na majetku (ochranu majetku zaručuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky) ţalobcu ako daňového subjektu. Na základe uvedeného ţalobca poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu majúcu právny základ v § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., ţe z citovaného ustanovenia vo vzťahu k základným zásadám daňového konania je moţné vyvodiť povinnosť správcu dane postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá oznamovaciu a daňovú odvodovú povinnosť. Potom v tejto časti nie je rozsudok krajského súdu podľa názoru ţalobcu riadne odôvodnený.

Správca dane má dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a vyuţitím prostriedkov exemplifikatívne uvedených v ust. § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ktorými moţno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti) pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemoţno totiţ podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu, mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších zamestnancov a podľa obsahu výsluchu a jeho hodnotení v intenciách ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. bude treba zváţiť, či neprichádza do úvahy konfrontácia s dodávateľom, u ktorého bolo vykonané miestne zisťovanie. Z uvedeného vyplýva, ţe kaţdý účastník konania musí mať moţnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy. Toto tvorí podstatu dokazovania. Jedným z prvkov spravodlivého procesu (dokazovania) v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv je to, ţe kaţdý účastník musí zásadne mať moţnosť nielen predloţiť

5 8Sžf/4/2010

dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné, aby jeho poţiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s kaţdým dokladom a pripomienkou predloţenými správnym orgánom za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. To znamená, ţe nič čo môţe mať význam pre rozhodnutie správneho orgánu, nesmie byť vylúčené z moţnosti prerokovania stranami. Nutnosť takéhoto prejednania sa týka aj materiálov, ktoré nepredloţili kontrolované daňové subjekty, alebo ktoré si správny orgán obstaral sám, alebo ktoré sa k nemu dostali iným spôsobom (od policajných orgánov). Správca dane bol povinný pouţiť iné prostriedky na získanie relevantných podkladov, a preto ţalobca má za to, ţe rozhodnutie je nespreskúmateľné, pretoţe neprebehlo ţiadne dokazovanie a pokiaľ by aj vykazovalo znaky dokazovania, potom bolo formálne.

Ţalobca povaţuje rozhodnutie ţalovaného a správcu dane za nesprávne a nezákonné, nakoľko týmto rozhodnutím bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004, pričom daňový subjekt neporušil ţiadnu zákonnú povinnosť a nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti, ktorú mu právny predpis ako povinnosť neukladal, alebo za nesplnenie povinnosti (aj vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, ďalej len „DPH“) iných daňových subjektov. Nie je moţné od daňového subjektu spravodlivo poţadovať, aby znášal škodu, ktorá mu vznikla bez jeho zavineného porušenia právnych predpisov. Na základe šetrenia správcu dane nebol ţalobcovi za údajné porušenie ustanovení zákona č. 289/1995Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z.z.“) uplatnený nárok na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty priznaný a bola ţalobcovi uloţená pokuta vo výške uplatňovaného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty a takýmto spôsobom bol ţalobca bez vlastného porušenia zákona duplicitne sankcionovaný za porušenie zákona iným daňovým subjektom, keď prvýkrát zaplatil daň z pridanej hodnoty za dodané plnenie a druhýkrát v podobe sankcie uloţenej mu správcom dane.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení z dňa 19.01.2009 sa pridrţal svojich doteraz vyslovených tvrdení a právnych záverov a právne názory ţalobcu označil za právne irelevantné.

6 8Sžf/4/2010

Ţalovaný uviedol, ţe rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie platobného výmeru č. 738/230/11650/08/Kaš zo dňa 23.07.2008, ktorým podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určil správca dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 758 194 Sk bola skutočnosť, ţe ţalobca nesplnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., na výzvy správcu dane nereagoval a nepredloţil poţadované doklady, čím znemoţnil uskutočnenie výkonu daňovej kontroly, a preto správca dane určil daň podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Podľa zisteného skutkového stavu, neboli správcom dane pri určení rozdielu dane podľa § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. zistené ţiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli pre daňový subjekt výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane.

Navyše ţalovaný uviedol, ţe J. N. nevykonával ţiadnu činnosť alebo len v malom rozsahu. Súčasne sa ţalovaný odvolal na názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku 5Sţf/10/2007 zo dňa 27.09.2007, poukázal na koncentračnú zásadu obsiahnutú v § 250h ods. 1 v spojení s § 250b O.s.p.

K námietke ţalobcu, ţe právny názor súdu, ktorým súd v podstate prevzal názor ţalovaného vo väzbe k potrebe zistenia konkrétnych skutočností uskutočnenia obchodného prípadu, a vyhodnotil námietky ţalovaného ako právne irelevantné s odôvodnením, ţe pre posúdenie oprávnenosti nároku ţalobcu stačilo zistenie o tom, ţe dodávateľ ţalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane, ţalovaný odkázal na povinnosť kumulatívneho splnenia podmienok uvedených v § 20a zákona číslo 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.

Na záver ţalovaný uviedol, ţe povinnosť harmonizovať právnu úpravu daní vrátane dane z pridanej hodnoty bolo ku dňu nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, čo sa aj uskutočnilo zákonom č. 222/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, a to dňa 01.05.2004. Ţalobcom označené súdne rozhodnutia, ako aj Šiesta smernica Rady vychádzajú okrem iných právnych východísk a záverov aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme vlastnej právnej ochrany pri realizácii zdaniteľných plnení vykonal

7 8Sžf/4/2010

všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu si a vo vzťahu k správcovi dane aj k preukázaniu skutočností, rozhodujúcich pre určenie dane, a teda aj pri aplikácii práva na odpočet DPH pri zdaniteľných plneniach podliehajúcich reţimu DPH.

Záverom poţadoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 08.10.2009 podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, ţe ţalobcovi bolo dňa 13.10.2006 doručené oznámenie o výkone kontroly č. 801/321/73356/2006 zo dňa 10.10.2006. Daňový úrad Bratislava VI oznámil ţalobcovi, ţe dňa 13.10.2006 bude začatá kontrola dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie január – december 2004. Ţalobca bol poţiadaný o predloţenie účtovných a daňových dokladov a zároveň bol upozornený, ţe ak neumoţní vykonať daňovú kontrolu, daňový úrad je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 801/321/73788/2006 zo dňa 20.10.2006, ktorej sa zúčastnil predseda predstavenstva Ing. J. A. vyplýva, ţe ţalobca bol poţiadaný o predloţenie dokladov: účtovná evidencia, bankové výpisy, všetky zmluvy týkajúce sa podnikania, dodávateľské a odberateľské daňové doklady, pokladničné daňové doklady, všetky podklady pre zostavenie daňového priznania, evidenciu hmotného a nehmotného majetku. Ţalobca bol výzvou č. 801/320/9153/07/Chyn zo dňa 12.02.2007 opakovane vyzvaný, aby predloţil účtovné doklady a iné doklady preukazujúce hospodárske a účtovné operácie za zdaňovacie obdobie 2004. Výzva bola doručená zástupcovi ţalobcu dňa 14.02.2007. Predseda predstavenstva J. D., podpredseda predstavenstva L. B. a členka predstavenstva A. V. boli predvolaní, aby sa dostavili dňa 07.03.2007 o 9.00 hod. na Daňový

8 8Sžf/4/2010

úrad Bratislava VI v súvislosti so začatím kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január – december 2004 a na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2004 a boli poţiadaní, aby k daňovému konaniu predloţili účtovné a daňové doklady. Zásielka sa vrátila správcovi dane s poznámkou, ţe adresát – ţalobca je neznámy, predvolanie bolo dňa 16.02.2007 doručené zástupcovi ţalobcu. Podpredseda predstavenstva L. B. bol opätovne predvolaný, aby sa dostavil dňa 07.03.2007 o 9.00 hod. na Daňový úrad Bratislava VI a taktieţ bol poţiadaný, aby predloţil účtovné a daňové doklady. Zásielku si neprevzal v odbernej lehote.

Daňový úrad Kráľovský Chlmec platobným výmerom č. 738/230/11639/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 758 194 Sk na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Daň uvedená v daňovom priznaní bola 50 994 Sk, daň zistená správcom dane podľa pomôcok 809 188 Sk, určený rozdiel dane 758 194 Sk. Ako pomôcky k zisteniu daňovej povinnosti správca dane pouţil podané daňové priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január – december 2004 a zaslané doklady Krajským riaditeľstvom PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Košice č. ČVS: KRP-137/OEK-KE- -2004 VH. Správca dane neuznal daň uplatnenú na vstupe v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2004, nakoľko ţalobca nesplnil podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane pri nakúpených tovaroch a sluţbách v zmysle § 20 a § 20a zákona č. 289/1995 Z.z o DPH. Vzhľadom na to, ţe ţalobca si nesplnil povinnosti stanovené v § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane určil daň podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Podľa zisteného skutkového stavu, neboli pri určení rozdielu dane podľa ustanovenia § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. zistené správcom dane ţiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli pre ţalobcu výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane.

Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z o DPH platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14.

Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z o DPH odpočítať daň podľa § 20 môţe platiteľ pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak platiteľovi, ktorý uskutočnil toto zdaniteľné plnenie, vznikla daňová povinnosť (§ 14).

9 8Sžf/4/2010

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemoţno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, povaţuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumoţní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré pouţil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloţí účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môţe vyuţiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môţe predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).

Podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

1 0 8Sžf/4/2010

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných podmienok na pouţite tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí, ţe tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodrţaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Z ustanovenia § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

V danom prípade si ţalobca nesplnil povinnosť preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, v zdaňovacom období marec 2004, čím zavinil, ţe nebolo možné preveriť správnosť údajov uvedených v daňovom priznaní, napriek tomu ţe na predloţenie účtovných a daňových dokladov bol správcom dane vyzvaný, a to v oznámení o výkone kontroly zo dňa 10.10.2006, zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 20.10.2006, výzve na predloţenie dokladov zo dňa 12.02.2007, predvolaní zo dňa 09.02.2007 a predvolaní zo dňa 12.02.2007.

Keďţe si ţalobca dôkaznú povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., napriek výzvam správcu dane nesplnil, boli splnené zákonné podmienky pre určenie daňovej povinnosti ţalobcu podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca nespolupracoval so správcom dane a takýmto pasívnym postojom sa ukrátil o procesné práva, ktoré zákon č. 511/1992 Zb. daňovým subjektom priznáva, preto námietky žalobcu týkajúce sa dokazovania považuje senát najvyššieho súdu za nedôvodné.

Návrh ţalobcu, aby boli predloţené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, najvyšší súd neakceptoval, pretoţe pre rozhodnutie danej veci vyriešenie otázok sformulovaných ţalobcom nemá význam, lebo nesúvisia s posudzovaným zdaňovacím obdobím. V tomto prípade nebol ţalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty

1 1 8Sžf/4/2010

z dôvodu, ţe si ţalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty od neplatiteľa dane z pridanej hodnoty, ktorý by uplatnil k cene daň z pridanej hodnoty aj napriek tomu, ţe nebol registrovaný ako platiteľ na dani z pridanej hodnoty. Predmetom súdneho prieskumu je platobný výmer správcu dane, ktorým správca dane neuznal daň uplatnenú na vstupe v daňovom priznaní, pretoţe ţalobca nepreukázal prijaté zdaniteľné plnenie daňovými dokladmi a nepreukázal, ţe daň na vstupe zaúčtoval a má ju uvedenú v záznamoch. Na základe uvedeného nie je moţné ani závery vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie C-354/03, C-355/03 a C-484/03 O. L., F. E. L. a B. H. S. L. proti C. O. C. & E. a C-255/02 H. plc a i. proti C. O. C. & E. aplikovať na daný prípad, pretoţe obidva rozsudky sa týkajú práva na odpočet dane z pridanej hodnoty v prípade, ţe toto právo bolo zo strany niektorého z daňových subjektov nachádzajúcich sa v dodávateľskom reťazci vykonané podvodným spôsobom alebo bolo zneuţité, z čoho vyplýva, ţe skutkové a právne okolnosti z ktorých vychádzajú uvedené rozsudky sú iné ako v prejednávanej veci.

Na majetok ţalobcu bol uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 31K/52/2009 vyhlásený dňa 12.02.2010 konkurz. Správkyňa konkurznej podstaty JUDr. I. L. podaním zo dňa 01.05.2010, doručeným najvyššiemu súdu dňa 17.05.2010 oznámila súdu, ţe v predmetnom konaní nepodáva návrh na pokračovanie v konaní.

Ţalovaný a Daňový úrad Kráľovský Chlmec ako navrhovatelia a veritelia úpadcu – ţalobcu prihlásili do konkurzného konania aj pohľadávku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004, ktorá je predmetom tohto konania.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“) oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.

Podľa § 47 ods. 1 veta prvá zákona č. 7/2005 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.

1 2 8Sžf/4/2010

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.

Podľa názoru senátu najvyššieho súdu, v správnom súdnictve nie je moţné zasiahnuť do majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi spôsobom, ktorý predpokladá zákon č. 7/2005 Z.z., tzn. zníţiť jeho hodnotu alebo rozsah. Naopak tým, ţe v správnom súdnictve je súd oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého dopadom je zrušenie právoplatných majetkových nárokov štátu voči ţalobcovi - úpadcovi, čo je spojené s logickým dôsledkom nárastu majetku úpadcu, tým napomáha účelu konkurzného konania, tzn. potenciálnemu uspokojeniu viacerých veriteľov.

Navyše zákon č. 7/2005 Z.z. výslovne vylučuje daňové konanie z účinkov sledovaných v § 47 ods. 1 uvedeného zákona, čo potvrdzuje vyššie uvedené závery, lebo na súdny prieskum daňových konaní je nutné nazerať, ako na súčasť práva účastníka daňového konania na dodrţiavanie jeho zákonnosti v zmysle článku 2 ods. 2 v spojení s článkom 46 ods. 2 Ústavy SR.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 25. novembra 2010